Puškinov pamätník mojej mladosti

V mojej mysli sa vynárajú spomienky na študentské obdobie základnej a strednej školy, na prvú hodinu ruského jazyka, na našu mladú zanietenú súdružku učiteľku s dlhým zapleteným vrkočom, na azbuku, na krásne ruské piesne, ktoré spievam dodnes. Nezabudnem na ten deň, kedy sa rozdávali obálky priateľstva na dopisovanie si s ruskými priateľmi. Bol to úžasný pocit malého žiaka základnej školy posielať list do takej diaľky ZSSR a ešte netrpezlivejšie vyčkávať odpovede. Bola to škola života z ruského jazyka. Zúčastniť sa Puškinovho pamätníka bola prestíž výborného žiaka a ja som spev a poéziu milovala. Ešte dodnes cítim spotené dlane a jemnú nervozitu z vyčkávania, kedy príde moja chvíľa, keď vystúpim pred všetkými a prednesiem báseň. Bol to najúžasnejší pocit plný eufórie, keď som sa vznášala s diplomom v ruke, napoly behom - napoly krokom, oznámiť túto novinu rodičom. Na strednej škole boli moje úspechy v Puškinovom pamätníka získané s väčším úsilím a náročnejším výberom, ale zato spojené s postupom do obvodného a neskôr do bratislavského kola. Mojou odmenou aj životnou skúsenosťou bolo, že ako 16-ročná a neskôr aj 17-ročná som bola odmenená - Vlakom Družby - zájazdom do ZSSR. Znamenalo to pre mňa prázdniny navyše ! Nebola som nato pripravená a dodnes sa smejem, ako som si dokázala vybaviť pas do 3 dní. Na policajnom úrade som žiadala samého náčelníka o promtné vybavenie, ale ten mi vyhovel iba s úradnou žiadosťou, ktorú som nemala. Uprosila som ho, že si ju napíšem na jeho pisacom stroji, že som absolventkou strojopisu a práve to preberáme v škole. Žiadosť bola o 5 minút na stole, nestačil sa diviť a s pasom v ruke som už o 3 dni cestovala do Sovietskeho zväzu úplne sama. Bola to moja prvá cesta do zahraničia, našla som veľa nových slovenských aj ruských priateľov a spoznala krásne miesta a pamiatky. Najväčší gól osudu bol, že mi ruskí priatelia našli telefónny kontakt na moju priateľku z detstva-Táňu,s ktorou sme si dlho písali. Tá nechápala v telefóne, že som v jej meste a stretli sme sa fakt ako v ruskom filme. Bola tuhá zima minus 30 stupňov, a keď sme sa zbadali, bolo to tuhé objatie. Ja, hnedovlasá zelenooká Dáša a ona blonďavá modrooká Táňa. Ja som bola volejbalistka, ona hádzanárka v rovnakom veku. Obidve sme boli zo stretnutia unesené, bolo to naplnenie všetkých nezodpovedaných otázok z našich listov. Jedna na druhú sme sa prezerali, a pritom sme sa poznali ako blízke kamarádky. Spájalo nás detstvo a naše listy. Dnes s odstupom času po 30 rokoch pozerám na tieto moje kroky ako na osud. Bolo mi to asi súdené hneď, ako ma pokrstili menom Dáša. Dostala som do vienka bojovného ducha, húževnatosť, súťaživosť, ale aj vrelý vzťah k ruskému jazyku a poézii. Listy od Táni mám dodnes uchované, ako aj moje diplomy z Puškinovho pamätníka, na ktoré som dodnes hrdá. Svoje deti vediem láske k poézii, hudbe a histórii a často im zaspievam a zarecitujem po rusky. Vaša Dáša